Helena pochádzala z mesta Sinope na pobreží Čierneho mora v dnešnom Turecku. Tento región, grécky nazývaný Pontos, býval odnepamäti baštou pravoslávneho kresťanstva; dnes tu však už žiaľ Bohu v dôsledku vývoja udalostí po Prvej svetovej vojne, ktoré viedli k odsunu Grékov z tohoto územia, neostalo okrem chrámov premenených na múzea alebo mešity po kresťanstve ani stopy. V 18. storočí, teda v dobe, o ktorej budeme hovoriť, však v Ponte vedľa seba žili moslimovia, ktorí mali v Osmanskej ríši privilegované postavenie, a kresťania, patriaci k občanom „druhej kategórie“. I keď bolo kresťanstvo podľa islamského práva tolerovaným náboženstvom, dochádzalo často zo strany moslimov k najrôznejším formám nátlaku, ktorý mal viesť k tomu, aby sa kresťania vzdali svojej viery a prestúpili na islam. Niektorí tomuto šikanovaniu podľahli, iní ale s Božou pomocou vytrvali a priniesli svedectvo o Christu za cenu vlastného života. K týmto hrdinom viery patrila aj dievčina Helena.

Jedného dňa rodičia poslali Helenu nakúpiť nite k vyšívaniu. Cestou do obchodu si krásnu mladú dievčinu všimol bohatý a mocný moslim a ihneď po nej zatúžil. Nechal si Helenu predviesť a pokúsil sa ju znásilniť. Skutok sa mu však nepodaril dokonať; dievčinu, ktorá sa celú dobu modlila v duchu šestopsalmije, chránila akási neviditeľná stena. Rozhnevaný paša (osmanský vojenský hodnostár) sa pokúsil Helenu najskôr zastrašiť, ale keď jeho vyhrážky k ničomu neviedli, prikázal svojim sluhom, aby ju držali v dome a nespúšťali ju z očí. Dievčine sa však podarilo v nestrážený okamih vykĺznuť a újsť domov, kde ihneď vyrozprávala svojim rodičom, čo sa jej prihodilo. Akonáhle sa paša dozvedel o Heleninom úteku, rozhneval sa ešte viacej a nechal odkázať členom kresťanskej mestskej rady v Sinope, že ak mu nebude Helena vydaná, dôjde k masakru kresťanského obyvateľstva. Radní v snahe zabrániť katastrofe donútili nešťastného Heleninho otca, aby dievčinu vydal. A tak sa Helena, obetovaná podobne ako náš Spasiteľ za život mnohých, znovu ocitla v pašovom dome. A opäť sa opakovala tá istá história: dievčinu, ktorá sa vrúcne modlila, chránila tá istá neviditeľná stena, takže sa jej bezbožný Turek nemohol ani dotknúť. Tento div sa opakoval niekoľkokrát; paša bol ale natoľko zaslepený svojou nečistou vášňou, že sa rozhodol nechať dievčinu radšej popraviť, než aby ju prepustil na slobodu. Helenino odhodlanie uchrániť si svoju čistotu nezlomilo ani väzenie a mučenie. Neskôr vyšlo najavo, že svätej mučenici zatĺkli krutí kati do hlavy dva klince, z ktorých jeden je v jej lebke dodnes zachovaný, a nakoniec ju sťali. Telo svätej novomučenice bolo v mechu hodené do mora, ale nepotopilo sa. Spočinula na ňom tajomná nebeská žiara, ktorá mučiteľov vydesila. Sväté ostatky nakoniec klesli ku dnu v miestach, kde bola hlboká voda.

O niekoľko dní neskôr si strážca gréckej lode, zakotvenej práve v miestach, kde sa telo svätice potopilo, všimol silnú žiaru, vychádzajúcu z hlbín. V domnení, že je tam ukrytý poklad, sa rozhodol spolu s plavčíkom more preskúmať. Aké bolo ich prekvapenie, keď namiesto zlata našli niečo omnoho cennejšie: vak s ostatkami mučenice Heleny. Telo sa podarilo identifikovať vďaka miestnym tureckým potápačom, ktorí o prípade vedeli, ale mali strach o Heleninom mučeníctve hovoriť. Kapitán lode sa rozhodol sväté ostatky poslať pre väčšiu bezpečnosť s inou loďou do Ruska, ale jej hlavu v tajnosti uložil v chráme Matky Božej v Sinope. Tam sa na príhovory svätej novomučenice dialo mnoho znamení a uzdravení. Tí, ktorí trpeli bolesťami hlavy, do svojich domovov volali kňaza, ktorí so sebou priniesol ostatky svätej novomučenice, pomodlil sa moleben, vykonal malé svätenie vody a bolesť ihneď ustupovala.

V roku 1924, teda v dobe už skôr uvedenej výmeny obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, preniesli sinopskí kresťania divotvorný ostatok svätej Heleny do Soluna, kde mnohí z nich našli i svoj nový domov. Predstavený chrámu svätej veľkomučenice Mariny, otec archimandrita Chrysostomos Nassis, sa rozhodol venovať čiastočku svätých ostatkov novomučenice Heleny zo Sinope i našej eparchii, aby tak v jej mocnom príhovore u trónu Hospodinovom našli posilu i pravoslávni kresťania východného Slovenska, zvlášť tí mladí.

– spracované podľa : news.mkpe.sk